Pozvanie na 79. diskusný klub Slovenského ekonomického fóra, ktorý sa 20. februára uskutočnil
v Bratislave (usporiadateľom bola M.E.S.A. 10 - Centrum pre ekonomické a sociálne analýzy), ako sme už uviedli minulých číslach, prijal minister práce, sociálnych vecí a rodiny Jozef Mihál, podpredsedníčka BSK Gabriela Németh (ich diskusné príspevky sme uverejnili v ON č. 10), výkonný podpredseda ZMOS Jozef Turčány, expertka ÚMS Mária Filipová (ich prezentácie nájdete v ON č. 11), poslanci NR SR Miroslav Beblavý (SDKÚ-DS) a Branislav Ondruš (Smer-SD), ktorých diskusné príspevky sme uverejnili v ON č. 12. Na podujatí sa zúčastnili aj zástupkyňa Sociofóra Helena Woleková, Adriana Adamicová, predsedníčka správnej rady Zväzu poskytovateľov sociálnych služieb v SR (ich príspevky sme uverejnili v ON č. 13) a predsedníčka Asociácie poskytovateľov sociálnych služieb v SR Milada Dobrotková, s jej diskusným príspevkom ako aj s niektorými pasážami zo záverečnej diskusie. Diskusný klub moderovala analytička M.E.S.A. 10. Oľga Reptová.
Milada DOBROTKOVÁ, predsedníčka Asociácie poskytovateľov sociálnych služieb v SR - problémy poskytovania sociálnych služieb v SR z pohľadu APSS
Vyspelosť spoločnosti sa meria tým, ako sa postará o najslabších. Situácia vo financovaní sociálnych služieb sa zhoršuje a tým trvalo ovplyvňuje úroveň a kvalitu sociálnych služieb na Slovensku, konštatovala na úvod M. Dobrotková. Za hlavné dôvody tohto stavu označila finančnú krízu a nižší výber daní, zle nastavený systém financovania, nedokončenie finančnej decentralizácie spolu s kompetenciami ako aj nesystémové financovanie rôznych poskytovateľov sociálnych služieb. Hoci samosprávy, ako uviedla, zvyšujú objem prostriedkov na sociálne služby, toto zvýšenie nepokrýva potrebu a problémom je aj nepriechodnosť potrebných zmien v legislatíve. Súčasný stav vo financovaní sociálnych služieb u verejných a neverejných poskytovateľov potom demonštrovala na nasledujúcej tabuľke:
Kým u verejných poskytovateľov v zariadeniach, ktoré sú v pôsobnosti samosprávy cez prenesený výkon, doteraz platil klient 20 percent z celkovej ceny za služby a štát sa na financovaní podieľal 80 percentami (prvý riadok), v ďalších dvoch typoch verejných poskytovateľov ide síce tiež o verejné zariadenia, ale také, ktoré založili najmä obecné samosprávy na to, aby robili sociálnu politiku vo svojich vlastných obciach. Tu už je však financovanie úplne iné. Tie dostávali každoročne dotáciu na dofinancovanie zo štátneho rozpočtu, ale prichádzala až v lete a niekedy až na jeseň. Dovtedy hospodárili len z toho, čo platili klienti. A koľko platili ich klienti? Približne 20 % z celkových nákladov. Ďalšími sú vlastné sociálne zariadenia samosprávy, napojené na jej rozpočet. Klienti znova platia približne 20 % z ceny za poskytované služby. V súčasnej novele zákona o sociálnych službách sa táto povinnosť u verejných poskytovateľov zvýšila na 50 % pre tých klientov, ktorí na to majú.
Ďalšie tri zložky v tabuľke sú neverejní poskytovatelia. Verejnosť ich v podstate vníma ako súkromné zariadenia, ale nie sú to len súkromné zariadenia a je ich niekoľko druhov. Najväčší počet neverejných zariadení zriadila cirkev na základe osobitného zákona ako účelové zariadenia cirkví. A tu sa podiel platby klientov už úplne prevrátil. Klienti platia približne 70 % z celkových nákladov na službu. Koľko teda dostáva takýto neverejný poskytovateľ od štátu cez rozpočet samosprávy? Približne 10 %. Takže títo občania alebo klienti dostávajú vlastne len 20 alebo 30 % toho, čo sú celkové náklady na poskytovanie sociálnych služieb a je to pôsobnosť vyšších územných celkov.
Potom sú neverejní poskytovatelia obcí a tí, ktorých riešila novela, pretože doteraz podľa zákona o sociálnych službách finančne riešení neboli. Až teraz sa niektoré z týchto služieb začali financovať. Nehovorím, že je to systémové financovanie, ale poskytovatelia konečne na niektoré druhy služieb dostávajú podporu. Teda doteraz to bolo u takýchto druhov sociálnych služieb nula, a teraz je to približne 30 % z nákladov na poskytovanie služieb.
Donedávna som toto porovnávanie robila s piatimi druhmi poskytovateľov sociálnych služieb, teraz som tam doplnila ešte jeden druh poskytovateľov - to je posledný, šiesty riadok. Sú to poskytovatelia, ktorí sú v pôsobnosti obcí a ktorých novela zákona o sociálnych službách neriešila. Sú to poskytovatelia služieb, po ktorých najviac voláme - terénnych opatrovateľských služieb, ktoré ani novela nerieši. Ak teda štát prezentuje potrebu poskytovania opatrovateľských terénnych služieb a súčasne aj potrebu poskytovania ošetrovateľských služieb ako fundament na to, aby ľudia čo najdlhšie zostávali v domácom prostredí, tak potom je potrebné, aby sme sa zamerali aj na takéto služby a viac ich podporovali. Nateraz u verejných poskytovateľov majú terénne opatrovateľské služby v praxi spravidla podporu nula, česť výnimkám.
Poskytovatelia musia mať rovnaké podmienky
Odmietanie samosprávy zvýšiť rozpočet na sociálne služby na úkor iných položiek vlastného rozpočtu je síce legitímne, ale vedie k problémom, ktoré negatívne ovplyvňujú celý systém sociálnych služieb, konštatovala M. Dobrotková a v ďalšej časti načrtla problémy s financovaním sociálnych služieb, s ktorými sa poskytovatelia sociálnych služieb najčastejšie stretávajú.
Prvý problém: Samospráva eviduje tisícky žiadateľov o sociálne služby, ale zdržuje alebo odmieta registráciu nových poskytovateľov, pričom argumentuje tým, že je potrebné mať počty poskytovateľov aspoň trochu regulované. Ale to je v rozpore s tým, čo hovorí zákon o sociálnych službách. Ten hovorí, že ak je občan odkázaný na sociálnu službu, tak samospráva má povinnosť túto službu mu poskytnúť, alebo objednať ju, a teda u niekoho zabezpečiť. Znamená to teda, že nie počet poskytovateľov limituje celkový objem finančných prostriedkov, ktoré samospráva dáva na sociálne služby, ale objem tých prostriedkov limitujú žiadatelia, občania, ktorí sú na ne odkázaní. Ak je teda niekto odkázaný na sociálnu službu, samospráva má zo zákona v súčasnom platnom znení povinnosť túto službu zabezpečiť alebo ju objednať.
Druhý problém: Samospráva často, keďže nemá dostatok finančných prostriedkov, neuzatvára zmluvu s neverejným poskytovateľom a tak sa ten dostáva do akéhosi bezprávneho stavu. Žiadateľ má síce vystavené rozhodnutie o odkázanosti na sociálnu službu, ale zmluva na jeho finančné zabezpečenie nie je uzavretá, hoci on si vyberie poskytovateľa. Samospráva teda neuzavrie zmluvu o poskytovaní služieb, aby nevznikol záväzok na príspevok v odkázanosti a príspevok na prevádzku, alebo zaradí žiadateľa do poradovníka - dá sa povedať do „poradovníka na peniaze“.
Tretí problém: Samospráva vystaví žiadateľovi rozhodnutie o odkázanosti na sociálnu službu, pričom stupeň poškodenia zdravia nezodpovedá skutočnému zdravotnému stavu, aby znížila výdavky na príspevky v odkázanosti poskytované neverejnému poskytovateľovi. Na potvrdenie tohto faktu máme u našich poskytovateľov už niekoľko vstupných rozhodnutí. Samospráva, aby znížila celkový objem prostriedkov na poskytovanie sociálnych služieb, tak práve u verejných poskytovateľov sa umelo snaží, aby stupeň odkázanosti bol čo najnižší. My tomu rozumieme. Pokiaľ nie sú finančné prostriedky, je veľmi ťažké pohybovať sa v tom rozpočte. Ale znova hovoríme: to nie je o poskytovateľoch, ale o občanoch, ktorí na túto službu majú nárok.
Nerovnovážnosť financovania je diskrimináciou klientov
Na záver konštatovanie: Klienti verejných a neverejných zariadení nie sú v ich práve na podiel na celospoločenských zdrojoch rovnoprávni. Čo to znamená? Pokiaľ sú sociálne služby financované z najväčšej časti z podielových daní, potom ako občania tejto republiky majú mať rovnaký nárok na určitý príjem z daní, či sú klientmi verejných alebo neverejných zariadení. Ďalším problémom je, že poskytovatelia sociálnych služieb nemajú rovnaké podmienky na realizáciu predmetu svojej činnosti – čo potvrdil aj nález Ústavného súdu.
Ak teda štát dovolí, aby existovali rôzni poskytovatelia sociálnych služieb, to znamená verejní, neverejní, cirkevní, neziskové organizácie, potom je potrebné, aby tento štát vytvoril také prostredie, aby mali rovnaké štartovacie podmienky na poskytovanie služieb pre svojich klientov.
Príspevok v odkázanosti by podľa APSS mal byť štátnou dávkou
Asociácia poskytovateľov sociálnych služieb v SR podporuje trojzložkové financovania sociálnych služieb, teda aj príspevok v odkázanosti a myslíme si, že má byť štátnou dávkou. Nestotožňujeme sa s názorom, ktorý tu bol prezentovaný, že je jedno, či to ide zo štátnych zdrojov, alebo bude vyplácaný zo zdrojov, ktoré má k dispozícii MPSVR. Nie je to jedno z toho dôvodu, že sme túto kompetenciu posunuli na samosprávu. Kompetencia poskytovať sociálne služby je správne na samospráve, ale príspevok v odkázanosti má byť štátnou dávkou a celý objem finančných prostriedkov, ktorý štát vynakladá na sociálnu sféru by sa do určitej miery odľahčil práve tým, že spravodlivé a objektívne posúdenie jeho zdravotného stavu by mal v kompetencii nejaký iný orgán. Posúdenie sa má viazať na jeho zdravotný stav a nie na to, akým spôsobom a odkiaľ budú financované iné sociálne služby.
Druhý príspevok - príspevok na prevádzku: Zastávame názor, že by mal byť obligatórnym nárokom každého občana, ktorý už je klientom nejakej služby, či už opatrovateľskej, teda terénnych služieb, až po rezidenčnú službu. Ten podľa nášho názoru by mal byť rovnaký podľa druhu služby na celom území štátu.
Treťou zložkou by mala byť platba klienta, to znamená, že nie ekonomicky oprávnené náklady, ale skutočné náklady na poskytovanie sociálnych služieb, ktorý, ak sa z toho odpočítajú príspevky, ktorý prídu na klienta do zariadenia ako príspevok v odkázanosti a príspevok na prevádzku, zvyšok nákladov má byť platba klienta. A v rámci tejto platby sa má zohľadniť aj to, či je klient bohatý alebo chudobný a podľa toho mu samospráva má pridať alebo ubrať na príspevku.
Čo sa týka platieb zdravotných poisťovní za zdravotnícke výkony v zariadeniach sociálnych služieb: s údivom tu počúvam úvahy o zákone o dlhodobej starostlivosti, ktorý spoločnosť nevyhnutne potrebuje, pretože máme veľmi veľa odkázaných občanov a že financovanie zdravotných sestier a ošetrovateľských výkonov v zariadeniach sociálnych služieb budeme riešiť, keď bude prijatý zákon o dlhodobej starostlivosti. Kedy? Prevádzkovatelia sociálnych služieb, či už sú to verejní alebo neverejní, od 1. apríla musia rešpektovať zákon o minimálnych mzdových nárokoch zdravotných sestier.
Diskusia
V následnej diskusii ako prvá vystúpila podpredsedníčka Asociácie poskytovateľov sociálnych služieb v SR Božena Bušová. Podotkla, že domáce sociálne služby síce deklarujeme ako dôležité, ale za posledných päť až sedem rokov dochádza k ich demontáži, rovnako ako rehabilitačných služieb, nie sú financované z verejných zdrojov a obce domácu opatrovateľskú službu vnímajú skôr ako rozvoz obedov, a starostlivosť o chorých neposkytujú.
Prezidentka Komory zdravotných sestier a pôrodných asistentiek Mária Lévyová upozornila na rezortizmus v sociálnych službách – ako by sme človeka rozdelili na dve časti – zdravotnú a sociálnu, povedala.
Riaditeľka Inštitútu pre výskum práce a rodiny Kvetoslava Repková zas upozornila na fakt, že kým rozsah sociálnych rizík u nás sa rozširuje, priestor pre sociálne služby sa zužuje. Uviedla príklad Českej republiky, kde sa poskytovaním príspevku na starostlivosť znížil tlak na sociálne zariadenia. Podľa Heleny Wolekovej zo SocioFóra by však ľudia nemali dostávať peniaze, ale poukazy.
Podľa výkonného podpredsedu ZMOS Jozefa Turčányho by sme sa nemali pozerať na rozdelenie pôsobností prizmou verejných financií ako celku. „Pretože my síce môžeme z nášho pohľadu rozmýšľať globálne, ale konať musíme lokálne. To je to najpodstatnejšie aj v sociálnych službách,“ povedal a dodal, že jedno-jednoznačné stanovenie kompetencií je prvý základ toho, aby sme povedali, ako to bude vyzerať ďalej. „My sa nebojíme povedať, že ak má byť z pohľadu občana zabezpečená sociálna služba rovnomerne, vykonateľne, že niektoré pôsobnosti sa jednoducho musia dostať do iného garde. Na druhej strane nikto, ak chce, aby samospráva zostala samosprávou, nemôže chcieť, aby sa zmenil jej charakter.“
Minister Jozef Mihál sa v ďalšej časti vyjadril k novele zákona o sociálnych službách, najmä otázke 50-percentnej úhrady oprávnených nákladov klientmi a bližšie sa vrátil k téme päťzložkového financovania sociálnych služieb, z čoho by jedna mohla pochádzať z dobrovoľného pripoistenia. Z jeho pohľadu je to dobrá myšlienka, podobne ako tretí pilier v sociálnom poistení, z hľadiska perspektív 20, 30 rokov a treba s ňou pracovať.
Podľa poslanca NR SR Branislava Ondruša štát by mal skôr stanovovať maximá ako minimá poplatkov v zariadeniach sociálnych služieb. Na otázku týkajúcu sa dominantnosti financovania sociálnych služieb z verejných zdrojov uviedol, že zvýšiť objem financií z verejných zdrojov je v nastávajúcom období kľúčová úloha. Potrebná je však seriózna analýza, napr. podľa stupňa odkázanosti klientov. Na sociálne služby sa tiež treba pozerať aj ako na zdroj zamestnanosti. „Rok 2013 nás síce bude tlačiť, ale potrebné je prediskutovať všetky alternatívy,“ uviedol a zdôraznil, že kľúčovým hráčom musia zostať samosprávy.
Tereza LJUBIMOVOVÁ