Historik a politológ, ktorý sa venuje politickej publicistike. Spolupracuje s viacerými mimovládnymi organizáciami. Svojimi aktivitami ovplyvňuje život v samosprávach. Ivan Rončák považuje samosprávu za priestor, v ktorom ľudia dokážu lepšie ovplyvňovať veci verejné ako na národnej úrovni, kde sú ľudia okrem dňa volieb výrazne pasívni. Pozhovárali sme sa s ním o tom.
Podieľate sa na rôznych projektoch, ktoré sa týkajú transparentnosti vo verejnej správe. Ako ovplyvňuje hospodárska kríza rozširovanie protikorupčných opatrení v samospráve miest, obcí a regiónov?
– Rozpočet samospráv musí byť zo zákona vyrovnaný alebo prebytkový. Tým sa líšia od centrálnej vlády, ktorá si môže dovoliť žiť na dlh a vytvárať každoročne schodkové rozpočty. Úverové zaťaženie samospráv je takisto limitované zákonom na 60 percent ich ročného rozpočtu. V čase, keď samosprávy dostávajú pre krízu menej peňazí, zaujmú buď ťapákovsky pasívnu polohu alebo sa snažia hľadať nové spôsoby, ako šetriť pri zachovaní kvality a rozsahu poskytovaných služieb. V tom prvom prípade nariekajú a škrtajú výdavky, ale nerobia nič, čo by zefektívnilo ich činnosť. V tom druhom sa snažia napríklad získať viac peňazí z odpredajov majetku alebo ušetriť pri verejných obstarávaniach. Vo väčšine prípadov (najmä pri spomínanom verejnom obstarávaní a predaji majetku) sa efektívne rovná transparentnému. V tomto zmysle môže byť kríza impulzom na zavádzanie protikorupčných opatrení. Sú aj opatrenia, ktoré si vyžadujú vyššie počiatočné investície a tie pravdepodobne počkajú na finančne priaznivejšie obdobie, respektíve budú financované z fondov Európskej únie. Hovorím najmä o elektronizácii procesov rozhodovania samospráv. Elektronizácia, napríklad stavebného konania, takisto zužuje mantinely rozhodovania úradníkov, a teda priestor pre korupciu. Oveľa dôležitejšia je však vôľa vedenia samosprávy správať sa transparentne. Sú opatrenia, ktoré nestoja nič a nemá na ne kríza nijaký vplyv – pozitívny ani negatívny. Nič nestojí napríklad rozhodnutie zverejňovať na internete zoznamy uhradených faktúr alebo zmluvy, ktoré mesto uzavrelo so svojimi dodávateľmi. Nič nestojí zverejňovanie menných výpisov hlasovania poslancov alebo úprava rokovacieho poriadku zastupiteľstva umožňujúca ľahšie vystúpenie neposlanca na zasadnutí zastupiteľského orgánu. Slovenské samosprávy však často akoby nepochopili, z čoho je odvodená ich moc. Stále nevnímajú občana ako partnera – informácie nezverejňujú, ich rozhodovanie je zahalené rúškom tajomstva. A – v mnohých prípadoch oprávnene – tak vzniká podozrenie z netransparentnosti.
Podieľali ste sa na príprave Všeobecne záväzného nariadenia mesta Banská Bystrica o podmienkach organizovania a uskutočňovania verejného zhromaždenia obyvateľov mesta. Čo viedlo autorov k tejto myšlienke?
– Autorom tohto VZN je poslanec MsZ v Banskej Bystrici Vladimír Pirošík. Mestskí poslanci ho schválili v júni 2007. (Obecné noviny toto VZN uverejnili v ON č. 10/2008 – pozn. red.) Cieľom bolo určiť pravidlá verejného zhromaždenia obyvateľov obce, ktoré zákon o obecnom zriadení spomína jednou vetou ako jednu z foriem výkonu samosprávy obce (popri orgánoch obce a miestnom referende). Práve pre stručnosť legislatívneho vymedzenia tohto inštitútu logicky vznikali spory o interpretáciu jeho platnosti a záväznosti jeho výsledkov. Takisto nebolo jasné, čo verejným zhromaždením je a čo nie, akým spôsobom sa má dospieť k výsledku a čo s ním. Odpoveď na tieto otázky dalo práve VZN.
Do akej miery toto VZN ovplyvňuje tvár komunálnej politiky v Banskej Bystrici?
- Ako som spomenul, VZN o podmienkach organizovania a uskutočňovania verejného zhromaždenia obyvateľov mesta stanovuje podmienky jeho vyhlasovania (tretina poslancov MsZ alebo 5 percent obyvateľov mesta), zvolania, jeho priebeh a naloženie s jeho výsledkom. Podľa tohto VZN sa jeho závermi musia zaoberať poslanci na najbližšom zasadnutí MsZ, pričom tieto závery slúžia ako podklad na rozhodnutie poslancov v predmetnej veci. VZN predovšetkým vyjasnilo vzťahy – jasne povedalo, čo verejné zhromaždenie obyvateľov je a čo nie je a ako naložiť s výsledkami. VZN podľa môjho názoru išlo cestou rozumného kompromisu medzi vôľou ľudu a zodpovednosťou volených predstaviteľov za prijaté rozhodnutie. Je konzultačným nástrojom pre poslancov. Jeho závery nemajú pre poslancov záväzný charakter, ale na druhej strane je platné aj pri nízkej účasti obyvateľov. Je tak opakom miestneho referenda, ktoré je síce záväzné, ale jeho vyhlásenie z vôle obyvateľov a takisto kvórum účasti potrebné na jeho platnosť ho robia vo väčších mestách len teoretickým nástrojom v rukách občanov.
V samospráve sledujeme participačnú „nepriamu úmeru.“ Čím je samospráva väčšia, tým menej obyvateľov sa podieľa na verejných rozhodnutiach. Čím by sa tento pomer mohol meniť?
– Na tento jav existujú v zásade dva možné protikladné postoje. Ten prvý tvrdí, že je dobre, keď občania sa nezaujímajú o politiku. Je to znamením, že všetko vlastne funguje a ľudia sa necítia ohrození do tej miery, že by sa o politiku museli zaujímať. K zmene dochádza naozaj iba v situácii, keď je kvalita života obyvateľov priamo ohrozená (ak má napríklad v blízkosti ich obydlia vyrásť nová vysoká budova alebo cesta). Druhý postoj vyzdvihuje participáciu ako hodnotu samu o sebe. Oba postoje sú podnetné a pravda bude zrejme kdesi uprostred. Pasivita je určite na škodu spoločnému dobru. Nedávanie spätnej väzby je zlým krokom politikov, umožňuje totiž posúvať hranicu akceptovaného čoraz ďalej. Existuje viacero metód ako viac zapojiť obyvateľov do rozhodovacieho procesu. Slovenské samosprávy ich však nevyužívajú. Nikde na Slovensku napríklad neexistuje participatívne rozpočtovanie, aj participatívne územné plánovanie je stále výnimkou z pravidla.
Z mnohých samospráv prenikajú informácie o svojráznej interpretácii či aplikácii zákonov. Je to podľa vás otázka právneho vedomia, alebo skôr potreby vzdelávania komunálnych politikov?
– To, čo je problém, je vedomé nedodržiavanie zákonov a ich obchádzanie. Nezvolávanie zastupiteľstiev, neexistencia 24 hodín prístupnej úradnej tabule, obchádzanie verejného obstarávania, neposkytovanie informácií, svojvoľné zmeny textu uznesení obecných zastupiteľstiev, torpédovanie práce hlavného kontrolóra a podobne. Problémom je, že toto všetko sa deje s plným vedomím orgánov, ktoré by mali dbať na dodržiavanie zákonov. Jeden môj priateľ nazval zákon o obecnom zriadení dobrovoľným zákonom. Tento zákon je medzi zákonmi raritou – neobsahuje nijaké sankcie. Keď starosta nedodržiava jeho uznesenia, nič sa mu nestane. Fatálne zlyhanie právneho štátu.
Vyššie územné celky vstúpili do svojho tretieho volebného obdobia. Dokážu krajské samosprávy zvýšiť záujem občanov o správu vecí verejných?
– Najväčším problémom regionálnych samospráv je ich anonymita. Občan bezprostredne nepotrebuje ich služby, samosprávneho úradníka počas roka ani nevidí. Nemá dôvod. Je to dané kompetenciami samosprávnych krajov – stredné školy, múzeá, okresné nemocnice, regionálne cesty. Občan neplatí župe priame poplatky (ako napríklad daň z nehnuteľnosti alebo poplatok za psa), župa mu nepovolí postaviť za domom mrakodrap, na župe sa nesťažuje na hluk vychádzajúci z krčmy, župa nemôže opraviť rozbité chodníky v meste. Keď nejaký pozemok predáva obec, každý občan obce vie, kde to je a zaujíma ho, čo s tým pozemkom bude. Keď predáva župa, môže to byť 100 kilometrov ďaleko. S obcou prichádza do styku každý a často, so župou len niekto a málokedy. Záujem verejnosti o obecné veci bude vždy o konskú dĺžku pred záujmom verejnosti o veci župné. Navyše, verejnosť doteraz nepochopila, prečo kompetencie žúp spravuje samospráva – ide o technické záležitosti, kde je len málo priestoru pre regionálnu pridanú hodnotu. Občan očakáva, že budú poriadne fungovať, ale nemá dôvod sa priamo angažovať. Pravdupovediac, s regionálnou samosprávou majú problém aj viacerí odborníci – vedia si predstaviť výkon právomocí samosprávnych krajov štátnou správou.
Starostovia a primátori sa v porovnaní s krajskými politikmi tešia oveľa vyššej dôveryhodnosti. Čím sa dá zvýšiť mienkotvorná pozícia regionálnych politikov?
– Krajské samosprávy ľudia vnímajú veľmi klientelisticky. Stačí sa pozrieť na zloženie zastupiteľstiev samosprávnych krajov. V krajských parlamentoch sedí veľmi veľa starostov a primátorov. Voliči ich tam posielajú s jasným mandátom – aby niečo pre obec vybavili. Takto sa regionálni politici stávajú zborom lobistov za svoj región. Ich videnie politiky ťažko prekročí ich volebný obvod. Ani oni nemajú župné povedomie, nemôžu ho mať ani voliči. Regionálny politik v podstate neexistuje. Existuje len miestny politik, ktorého voliči poslali do krajského zastupiteľstva, aby tam pre obec/mesto a jeho okolie niečo vybavil. O možnú mienkotvornosť sa pripravujú sami politici. Sami sa dobrovoľne neposunú zo svojich miestnych pozícií. A, zdá sa, že o to nemajú záujem ani centrály ich materských strán.
Zhováral sa Michal KALIŇÁK