So záujmom som si prečítal váš článok o osvetlení v školách v ON č. 14 z tohto roka," zamailoval mi jeden starosta, pričom nie je teraz dôležité odkiaľ je, ale to, ako zareagoval na moju rečnícku otázku v spomínanom článku, ktorá znela: „Viete, aká je úroveň osvetlenia vo vašich školách, ktorých ste zriaďovateľmi a za ktorých prevádzku v plnej miere zodpovedáte? Dali ste si už skontrolovať svetelné parametre, ktoré podľa Zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a jeho vykonávajúcej Vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR č. 541/2007 Z. z. o podrobnostiach a požiadavkách na osvetlenie pri práci musí spĺňať najmä osvetlenie obyčajných
i špecializovaných tried, laboratórii, teda vyučovacích priestorov škôl? Alebo je osvetlenie ešte stále v plnej kompetencií školníka, úržbára či elektrikára?"
Spomínaného starostu táto otázka trochu pošteklila, čo sa dá chápať aj preto, že v „jeho“ škole majú osvetlenie ako sa patri, teda v poriadku. Prekážalo mu však niečo iné, čo vyjadril slovami:
„A hľa, pán šéfredaktor nežil v tejto spoločnosti, on sa iba teraz vynoril, a to, že štát predtým takto prevádzkoval školy, mu nevadilo, až zákon o prenesení niektorých kompetencií ho asi zobudil zo zimného spánku. ...tomu vášmu článku niečo chýba, nie je potrebné citovať starostom a primátorom zákon o ochrane zdravia, lebo oni prví odstránia chyby, ak budú mať na to financie.“
Svätá pravda, teda to, že štát nebol veľmi dobrým „gazdom“ škôl, určite nie od roku 1990 do roku 2002, keď v rámci reformy verejnej správy preniesol kompetencie spravovania základných a stredných škôl na samosprávu miest, obcí a VÚC. A už v období do tohto presunu mestá a obce neraz ratovali základné školy zo svojich prostriedkov, hoci tým niekedy aj porušovali zákon, ktorý im zakazuje investovať vlastné prostriedky do cudzieho majetku, a cudzí majetok je pre ňu aj majetok štátu. A pravda pravdúca je aj to, že štát aj po prenesení školských kompetencií na samosprávu ostal jej dlžníkom, čo bolo zachytené i v niektorých delimitačných protokoloch, a v samospráve vedia, že dodnes svoj celý modernizačný dlh nesplatil. Napokon, vládni predstavitelia to vtedy či neskôr ani nezapierali, samospráva sa však napriek tomu prevzatiu škôl nebránila, pretože v celom vyspelom svete je prirodzené, že o školy sa dokážu najlepšie postarať v tých obciach, ktorým patria a kde stoja.
Autor článku o osvetlení v ON č. 14 teda žil v tejto spoločnosti a dobre si všetko pamätá, ale ono je to ako s novou vládou, ktorá sa po sto dňoch vládnutia už nemá morálne právo vyhovárať na chyby predchádzajúcej vlády, lebo ich dobrovoľne prebrala, aby ich napravila. Ani samospráva sa nemôže donekonečna vyhovárať na modernizačný dlh štátu voči školám (ani sa nevyhovára), ktoré prebrala, ale musí sa o ne postarať tak, aby žiaci a učitelia mali čo najlepšie podmienky na vyučovanie, teda aj dobré osvetlenie podľa platných noriem osvetlenia. Žiaľ, ako ukazuje prax, všade to tak nie je, a to je to, na čo sme chceli upozorniť. V žiadnom prípade však nestačí, aby platilo len to, čo nám napísal starosta, že „starostovia prví odstránia chyby, ak na to budú mať financie“. Tu viac ako pri verejnom osvetlení platí, že na také niečo peniaze musia byť, na to predstavitelia obcí peniaze musia zohnať. Tým skôr, že existujú také modely financovania, ktoré samosprávnu kapsu šetria, kde sa napr. ráta aj s dosiahnutými úsporami energie.
Napokon, starosta, nad ktorého riadkami sa zamýšľame, je sám dobrým príkladom, pretože on peniaze na rekonštrukciu osvetlenia v škole získal a „jeho“ deti sa učia v zdravom prostredí. My si navyše ceníme a ďakujeme, že sa vôbec ozval, pretože sme vždy radi, keď máme zo samosprávy ohlasy a vôbec nám neprekáža, ak sú kritické.
Bohumil M. OLACH